>prompt: Firefly kapitan nemo; world; ocean 86356
Slová od Anna Ochmann
Viete, čo je to bod NEMO?
Je to všeobecný názov oceánskeho pólu nedostupnosti (48°52,5′J 123°23,6′Z). Je to geografické miesto na oceánskej ploche, ktoré je najvzdialenejším možným bodom od akejkoľvek pevniny. Leží v južnom Tichom oceáne a je známy ako „Nemo Point“ s odkazom na hlavnú postavu Julesa Verna, kapitána Nema.
NEMO POINT by pre mňa mohol byť figuratívny konštrukt symbolizujúci miesto, kam sa snažíme navigovať pri diskusiách o výzvach budúcnosti. Patria sem aj výzvy súvisiace s moderným vzdelávaním alebo AI. Stále viac sa vzďaľujeme od známej a pevnej „súše“ a tiež od osvedčených riešení vypracovaných pred pandémiou koronavírusu, hospodárskou krízou či klimatickou krízou. Ponárame sa stále hlbšie do sveta tekutej moderny s balastom fragmentárnej a epizodickej povahy.
VUCA – skratka, ktorá vystihuje túto realitu, vznikla takmer pred 40 rokmi (v roku 1987) a zdá sa byť každým dňom presnejšia a aktuálnejšia. Nestálosť (Volatility), neistota (Uncertainty), zložitosť (Complexity) a nejednoznačnosť (Ambiquity) sa stávajú čoraz bežnejšími pocitmi, ktoré v dnešnej dobe prevládajú snáď každého z nás.
Zároveň, ako nikdy predtým, potrebujeme dlhodobé plánovanie, myslenie „out-of-the-box“ a odvážne politické rozhodnutia, ktoré sú prijímané kolektívne a nie privilegovanými osobami s rozhodovacími právomocami ukrytými vo svojich úradoch. Potrebujeme rozhodnutia, ktoré na jednej strane zohľadňujú ľudské potreby, no zároveň sa prijímajú podľa etických zásad, najmä vzhľadom na technologický rozvoj a obmedzené prírodné zdroje planéty. O týchto témach musíme veľmi rýchlo diskutovať, keďže súvisia s dynamickým rozvojom nových technológií a neuveriteľným pokrokom v oblastiach, ako je biotechnológia.
Tieto etické dilemy sú výsledkom úvah o hybridnom vesmíre, v ktorom sa ľudia, čas a informácie prelínajú do jedného nekonečného digitálneho kyberpriestoru. Tieto úvahy sú potrebné na vytvorenie základu pre formovanie nových verejných politík, medzi ktoré patria aj tie, ktorým dnes čelí vzdelávanie.
Kultúra a umenie vo svete neistoty a nepredvídaných udalostí pred nás stavajú špecifický bod NEMO tým, že znovu a znovu dekonštruujú významy týchto pojmov a prichádzajú k rôznym interpretáciám. Umenie je však veľmi často akýmsi lakmusovým papierikom. Často sa stáva aj komentárom k hospodárskym a sociálnym podmienkam a – najmä v poslednom čase – ku klimatickým zmenám. Technológie sa zas čoraz viac stávajú jednou z foriem umeleckého vyjadrenia či tvorivým nástrojom umelcov.
Umelci čoraz odvážnejšie experimentujú s umelou inteligenciou (AI), virtuálnou (VR) a rozšírenou realitou (AR). Čoraz častejšie využívajú iné prvky, ako napríklad prvky z biologických vied, biotechnológie či ekológie.[1] Experimentujú s generatívnym umením, bioartom, 3D mapovaním a prácami riadenými mozgovými vlnami.[2] Tvorcovia trendu označujú dematerializmus ako jeden z trendov budúcnosti v umení. Ide o myšlienku, že ide o dojem alebo pocit, ktorý sa stáva umením, nie hmotným predmetom.
„Postdigitálne umenie“ je ďalší dôležitý pojem, ktorý sa v posledných rokoch objavuje čoraz viac. Mel Alexenberg v knihe „Budúcnosť umenia v postdigitálnom veku“ [3] definuje tento pojem ako umenie, ktoré odkazuje na humanizáciu digitálnej technológie. To znamená interakciu medzi digitálnymi, biologickými, kultúrnymi a duchovnými systémami a interakciu medzi skutočným priestorom a kyberpriestorom alebo virtuálnym priestorom; medzi pokročilými technológiami a zapojením osobnej pozornosti („high touch experience“) a tiež interakciou medzi lokálnym a globalizačným, medzi sebareflexiou, osobnou skúsenosťou a širokými kultúrnymi, politickými, sociálnymi významami a naratívmi. Postdigitálny koncept otvára diskusiu o povahe participácie, interakcie a spolupráce a o úlohe umelca. Pojem „postdigitálny“ zrejme najlepšie vystihuje realitu, v ktorej sa dnes nachádzame – nielen vo svete umenia. V súčasnosti sa to stáva slovom, ktoré výstižne definuje zložitosť nášho súčasného vzťahu k technológii.[4]
Umelci v posledných rokoch vytvorili množstvo zaujímavých diel na tému výziev, ktoré prináša digitalizácia súčasného sveta, či ich vízie budúcnosti. Zaujímavé príklady možno nájsť v projekte: „Ako bude vyzerať umenie o 100 rokov? Šestnásť súčasných umelcov predpovedá budúcnosť “[5] alebo na výstave Pawla Janického s názvom “Point Nemo” (!) organizovanej v druhej polovici roka 2020 vo WRO ART Center. [6]
A možno práve intuícia umelcov nám môže pomôcť nasmerovať sa k neznámemu pólu nedostupnosti – bodu NEMO.
[1] Zaujímavým príkladom umeleckého komentára k prostrediu, ktoré priemysel a politika ekonomického rozvoja nenávratne zmenili, je „klasické“ umelecké dielo Diany Lelonek „Centrum živých vecí“ 2016. http://wro2017.wrocenter.pl/en/works/instytutdlazywychrzeczy
[2] ‘Crystal Universe / FUTURE WORLD: WHERE ART MEETS SCIENCE’ Singapore 2016 – Permanent ArtScience Museum https://youtu.be/HYrKVUYNO9U and https://www.teamlab.art/e/artsciencemuseum/
[3] Alexenberg, Mel, (2011), The Future of Art in a Postdigital Age: From Hellenistic to Hebraic Consciousness. Bristol and Chicago: Intellect Books/University of Chicago Press; ISBN 978-1-84150-377-6.
[5] “What Will Art Look Like in 100 Years? Sixteen Contemporary Artists Predict the Future” http://momus.ca/what-will-art-look-like-in-100-years-sixteen-contemporary-artists-predict-the-future/
[6] Paweł Janicki “Point Nemo” exhibition trailer, WRO Art Center https://vimeo.com/443056141
